←  Jeremiah (4/52)  →
1. <Napomínanie k pokániu; nepriateľ je už na ceste>Ak sa navrátiš, Izraelu, hovorí JeHoVaH, navráť sa ku mne! A jestli odstrániš svoje hnusoby zpred mojej tvári a nebudeš sa túlať sem a ta,
2. ale budeš prisahať: Ako že žije JeHoVaH, v pravde, v súde a v spravedlivosti, vtedy sa ním budú žehnať národy a budú sa ním chváliť.
3. Lebo takto hovorí JeHoVaH mužom Júdovým a Jeruzalemu: Zorte si úhor a nesejte do tŕnia!
4. Obrežte sa JeHoVaHovi a odstráňte všelijakú neobrezanosť svojho srdca, mužovia Júdovi a obyvatelia Jeruzalema, aby nevyšla moja prchlivosť ako oheň a nehorela, takže by nebolo toho, kto by uhasil, pre zlosť vašich skutkov.
5. Oznámte v Judsku a vyhláste v Jeruzaleme a recte: Trúbte na trúbu v zemi! Volajte plným hrdlom a povedzte: Shromaždite sa, a vojdime do ohradených miest!
6. Vyzdvihnite prápor oproti Sionu! Ratujte, nestojte, lebo ja uvediem zlé veci od severa a veľké skrúšenie.
7. Lev vychádza hore zo svojej hušťavy, a zhubca národov, pohol sa, vyšiel zo svojho miesta, aby obrátil tvoju zem v pustinu, a tvoje mestá aby boly rozborené tak, čo nebude obyvateľa.
8. Preto si prepášte smútočné vrece, smúťte a nariekajte, lebo sa neodvrátila páľa hnevu JeHoVaHovho od nás.
9. A stane sa toho dňa, hovorí JeHoVaH, že zahynie srdce kráľovo i srdce kniežat, a zdúpnejú kňazi, a proroci budú bezradní od zdesenia.
10. A povedal som: Ach, Pane, JeHoVaHu, ozaj si zaviedol tento ľud i Jeruzalem povediac: Budete mať pokoj. A meč sa dotkol až duše! -
11. V tom čase bude rečené tomuto ľudu i Jeruzalemu: Horúci vietor tuhý veje od holých výšin na púšti priamou cestou na dcéru môjho ľudu, nie aby previeval ani aby čistil.
12. Plnší vietor mocnejší mi prijde ako to. Teraz budem už i ja hovoriť súdy nad nimi.
13. Hľa, prijde hore jako husté oblaky, a jeho vozy jako víchrica, jeho kone budú rýchlejšie ako orli. - Beda nám, lebo budeme spustošení!
14. Umy, Jeruzaleme, svoje srdce od nešľachetnosti, aby si bol zachránený. Až dokedy budú prebývať v tvojom vnútri myšlienky neprávosti?
15. Lebo hlas oznamujúceho počuť od Dána a toho, ktorý ohlasuje neprávosť, od vrchu Efraimovho.
16. Pripomínajte to národom, hľa, ohlasujte proti Jeruzalemu: Obliehači idú z ďalekej zeme a vydajú svoj hlas proti mestám Júdovým.
17. Jako hájnici, ktorí strážia pole, budú proti nemu, proti Jeruzalemu, dookola, pretože sa mne sprotivil, hovorí JeHoVaH.
18. Tvoja cesta a tvoje skutky ti to vykonaly; to je tvoja nešľachetnosť, že je to horké, že sa to dotýka až tvojho srdca.
19. <Prorok narieka nad zkazou svojho ľudu>Ó. moje útroby, moje útroby! Svíjam sa bolesťou. Ó, steny môjho srdca! Moje srdce mi je hlboko znepokojené! Nemôžem mlčať, lebo čuješ zvuk trúby, moja dušo, krik boja.
20. Skrúšenie sa stretá so skrúšením, pretože spustošená bude celá zem, náhle budú spustošené moje stány, v okamihu moje čalúny!
21. Až dokedy budem vídať prápor, budem slýchať zvuk trúby?
22. Lebo môj ľud je bláznivý; mňa neznajú; sú hlúpymi synmi a nie sú rozumní. Múdri sú robiť zlé a robiť dobré nevedia.
23. Vidím zem, a hľa, tohu va bohu, púšť a zmätok, a hľadím na nebesia, a niet ich svetla.
24. Pozerám na vrchy, a hľa, trasú sa, a všetky brehy sa pohybujú, rozrušené.
25. Hľadím, a hľa, niet človeka, a všetci nebeskí vtáci odleteli.
26. Hľadím, a hľa, úrodné pole je púšťou, a všetky jeho mestá sú poborené od tvári JeHoVaHovej, od pále jeho hnevu.
27. Lebo takto hovorí JeHoVaH: Celá zem bude púšťou, ale konca neučiním.
28. Nad tým bude smútiť zem, a v čierno smútku sa oblečú nebesia hore, pretože budem hovoriť to, čo som myslel , a nebudem ľutovať ani sa neodvrátim od toho.
29. Pred hlasom jazdca a strelca z luku bude utekať celé mesto. Vojdú do húšťav a vyjdú na skaly. Každé mesto bude opustené, a nebude nikoho, kto by býval v nich.
30. A ty, dcéro Jeruzalema, spustošená, čo urobíš? Keď sa oblečieš v červec, dvakrát farbený, keď sa ozdobíš zlatou ozdobou, keď nafarbíš svoje oči líčidlom: nadarmo sa okrášliš, pohŕdnu tebou tvoji milenci, budú hľadať tvoju dušu.
31. Lebo čujem hlas ako hlas ženy, ktorá sa svíja v pôrodných bolestiach, úzkosť ako úzkosť prvôstky, hlas dcéry Siona; vzdychá, rozprestiera svoje ruky a hovorí: Oj, beda mne, lebo moja duša ustala pre vrahov.
←  Jeremiah (4/52)  →