←  Romans (9/16)  →
1. <Zármutok Pavlov nad Izraelom. Sláva pravého Izraela>Pravdu hovorím v Kristu, neluhám, pri čom mi svedčí aj moje svedomie v Svätom Duchu,
2. že mám veliký zármutok a neprestajnú bolesť vo svojom srdci.
3. Lebo by som si prial ja sám byť anatema a odlúčený od Krista za svojich bratov, za svojich príbuzných podľa tela,
4. ktorí sú Izraeliti, ktorých je synovstvo i sláva i smluvy i zákonodarstvo i svätoslužba i zasľúbenia,
5. ktorých sú otcovia a tí, z ktorých pošiel Kristus podľa tela, ktorý je nado všetkým, Bôh, požehnaný na veky. Ameň.
6. No, nie že by bolo zmarené slovo Božie. Lebo nie všetci, ktorí sú z Izraela, sú Izraelom,
7. ani preto, že sú semä Abrahámovo, nie sú všetci deťmi, ale: V Izákovi sa ti bude volať semä,
8. to jest, nie deti tela sú deťmi Božími, ale deti zasľúbenia počítajú sa za semä.
9. Lebo slovo zasľúbenia je toto: O tomto čase prijdem, a Sára bude mať syna.
10. A nie len to, ale aj Rebeka počala z jedného, z Izáka, nášho otca.
11. Lebo ešte keď sa neboli narodili ani neboli vykonali ničoho dobrého alebo zlého - aby zostávalo preduloženie Božie podľa vyvolenia, nie zo skutkov, ale z toho, ktorý povoláva -
12. ešte vtedy jej bolo povedané, že väčší bude slúžiť menšiemu.
13. Jako je napísané: Jakoba som miloval a Ezava som nenávidel.
14. <Zmilujem sa, nad kým sa zmilujem. Faraon. Ostatok bude spasený>Čo tedy povieme? Či nie je nespravedlivosť u Boha? To nech sa nestane!
15. Lebo hovorí Mojžišovi: Zmilujem sa, nad kým sa zmilujem a zľutujem sa, nad kým sa zľutujem.
16. Tak tedy nie je to vecou toho, kto chce, ani toho, kto beží, ale vecou Boha, ktorý sa zmilováva.
17. Lebo Písmo hovorí faraonovi: Práve nato som ťa vzbudil, aby som na tebe ukázal svoju moc, a aby sa rozhlasovalo moje meno po celej zemi.
18. Tak tedy nad kým sa chce zmilovať, nad tým sa zmilováva, a koho chce zatvrdiť, toho zatvrdzuje.
19. Ale povieš mi tedy: A prečože potom karhá? Lebo veď kto kedy sa sprotivil jeho vôli, keď je tomu tak?
20. Nuž tedy, ó, človeče, ktože si ty, že odhováraš Bohu?! Či azda povie útvor tomu, kto ho utvoril: Prečo si ma tak učinil?
21. Alebo či nemá hrnčiar práva a moci nad hlinou, aby z toho istého blata učinil jednu nádobu na česť a druhú na nečesť?
22. A čo, ak Bôh chcúc ukázať svoj hnev a oznámiť to, čo je jemu možné, znášal vo veľkej zhovievavosti nádoby hnevu, pripravené na záhubu,
23. a aby oznámil bohatstvo svojej slávy na nádobách milosrdenstva, ktoré vopred prihotovil na slávu? -
24. Ktorých aj povolal, nás, nie len zo Židov, ale aj z pohanov.
25. Ako aj v Hozeášovi hovorí: Nazoviem nie môj ľud svojím ľudom, a nie milovanú milovanou,
26. a bude, že na mieste, kde im bolo povedané: Vy nie ste mojím ľudom, že tam budú nazvaní synmi živého Boha.
27. A Izaiáš volá nad Izraelom: Keby bol počet synov Izraelových ako piesok mora, len zostatok bude spasený.
28. Lebo zkazu, a rýchlu, vykoná v spravedlivosti; lebo záhubu, rýchlu, učiní JeHoVaH (* Iz 10, 22) na zemi.
29. A tak ako predpovedal Izaiáš: Keby nám JeHoVaH (* Iz 1, 9) Zástupov nebol zanechal semä, boli by sme jako Sodoma a Gomore by sme boli podobní.
30. Čo tedy povieme? Že pohania, ktorí sa nehnali za spravedlivosťou, dosiahli spravedlivosť, ale spravedlivosť z viery.
31. A Izrael ženúc sa za zákonom spravedlivosti k zákonu spravedlivosti nedospel.
32. Prečo? Preto, že nie z viery, ale jako zo skutkov zákona ho hľadali. Narazili na kameň úrazu,
33. jako je napísané (* Iz 28, 16): Hľa, kladiem na Sione kameň úrazu a skalu pohoršenia, a nikto, kto verí naň, nebude zahanbený.
←  Romans (9/16)  →