←  Job (32/42)  →
1. <Vekom mladší Elíhu horlí, že nemúdre hovorili i Jobovi priatelia i Job>Vtedy prestali tí traja mužovia odpovedať Jobovi, pretože bol spravedlivý vo svojich očiach.
2. Ale tu sa rozpálil hnev Elíhuva, syna Barachéla, Buzitu, z čeľade Rám-ov, na Joba sa rozpálil jeho hnev, pretože ospravedlňoval svoju dušu skôr než Boha.
3. I na jeho troch priateľov sa rozpálil jeho hnev, pretože nenašli odpovedi a odsudzovali Joba.
4. A Elíhu čakal na Joba i na jeho priateľov slovami, pretože boli starší vekom než on.
5. A vidiac Elíhu, že niet odpovedi v ústach tých trochmužov, rozpálil sa jeho hnev.
6. A tak odpovedal Elíhu, syn Barachéla, Buzitu, a riekol: Ja som mladý vekom, a vy ste starci, preto som sa ostýchal a bál som sa vysloviť s vami to, čo viem,
7. a povedal som: Nech hovorí vek a množstvo rokov, tí nech dajú znať múdrosť.
8. Ale vidím, že je ona Duch Boží v smrteľnom človekovi, a dych Všemohúceho je to, ktorý robí ľudí rozumnými.
9. Nie sú vždy veľkí múdri, ani starci nerozumejú vždycky súdu.
10. Preto hovorím: Nože počuj mňa, nech i ja poviem, čo viem!
11. Hľa, čakal som na vaše slová; počúval som až na vašu umnosť, dokiaľ nevyskúmate slov.
12. A bedlivo som vás pozoroval, a hľa, nie je toho, kto by pokarhal Joba, kto by z vás odpovedal na jeho reči.
13. Aby ste nepovedali: Našli sme múdrosť: Silný Bôh ho bude stíhať, nie človek!
14. Ale Job neobrátil proti mne reči, ale ani mu neodpoviem vašimi slovami.
15. Zľakli sa; neodpovedajú viacej; pošli im slová.
16. A či budem azda čakať, keď nehovoria, keď stoja, neodpovedajú viacej?
17. Odpoviem i ja svoj diel; poviem i ja to, čo viem.
18. Lebo som plný slov; soviera ma duch môjho lona.
19. Hľa, moja hruď je ako víno, ktoré nemá prieduchu, jako nové kožice, ide sa rozpuknúť.
20. Budem hovoriť, a uvoľní sa mi; otvorím svoje rty a budem odpovedať.
21. Nebudem hľadieť na ničiu osobu ani nebudem pochlebovať človekovi.
22. Lebo neviem pochlebovať. Rýchle by ma vychvátil ten, ktorý ma učinil!
←  Job (32/42)  →