←  Job (17/42)  →
1. <Prosí Boha o pomoc; zostáva mu iba hrob>Môj duch je rozrušený; moje dni hasnú; zbývajú mi hroby.
2. Je isté, že je posmech posmievačov u mňa, a moje oko má dlieť na ich poburovaní!
3. Nože polož záloh; zaruč sa u seba za mňa! Lebo veď kde kto iný uderí do mojej ruky!
4. Pretože si prikryl ich srdce, aby nerozumeli, preto ich ani nepovýšiš.
5. Kto za podiel oznámi blížnych, toho synov oči sa zatmejú.
6. Ale ma vystavil ľuďom za príslovie, a stal som sa takým, ktorému sa pľuje do tvári.
7. Moje oko zoslablo od žiaľu, a všetky moje údy sú podobné tôni.
8. Statoční ľudia priami sa hrozia nad tým, a nevinný sa poburuje nad pokrytcom.
9. Avšak spravedlivý sa bude držať svojej cesty, a ten, kto je čistých rúk, priberie sily.
10. Ale i vy všetci sa vráťte a nože poďte! Lež nenajdem medzi vami múdreho.
11. Moje dni sa pominuli; moje úmysly sú roztrhané, dedičstvá môjho srdca.
12. Noc mi obracajú na deň, a zase vraj svetlo je blízko tmy.
13. I keby som niečo očakával, jednako bude hrob mojím domom; vo tme si usteliem svoju ložu.
14. Jame privolám: Ty si môj otec! Moja mať a moja sestra privolám červom.
15. Kde je tedy moje očakávanie? A čo do môjho očakávania, kto kedy ho uvidí?
16. Všetko to sostúpi k závorám hrobu, akže všetko spolu spočíva na prachu.
←  Job (17/42)  →