←  Ecclesiastes (3/12)  →
1. <Všetko má svoj čas. Zamestnanie je trápenie>Všetko má svoj čas a svoju hodinu každá vec pod nebom.
2. Je čas rodeniu sa a čas umieraniu, čas sadeniu a čas vytrhávaniu toho, čo bolo zasadené,
3. čas zabíjaniu a čas hojeniu, čas boreniu a čas staväniu,
4. čas plakaniu a čas smiatiu, čas smúteniu a čas poskakovaniu,
5. čas hádzaniu kameňov a čas shromažďovaniu kameňov, čas objímaniu a čas vzdialeniu sa od objímania,
6. čas hľadaniu a čas trateniu, čas chráneniu a čas odhadzovaniu,
7. čas trhaniu a čas sošívaniu, čas mlčaniu a čas hovoreniu,
8. čas milovaniu a čas nenávideniu, čas vojne a čas pokoju.
9. Jaký užitok má ten, kto voľačo robí, z toho, čím sa trudí?
10. Videl som zamestnanie, ktoré dal Bôh synom človeka, aby sa ním trápili.
11. <Bôh učinil všetko krásne. Čo dobré, je od neho>Učinil všetko krásne v svoj čas, i večnosť dal do ich srdca, iba že človek nevystihne diela, ktoré koná Bôh, a to tak od počiatku až po koniec.
12. Viem, že nemajú ničoho lepšieho, než aby sa každý radoval a robil dobré vo svojom živote.
13. Ale aj to, keď ktorýkoľvek človek jedol a pil a videl dobré z ktorejkoľvek svojej práce, je dar Boží.
14. Viem, že všetko, čokoľvek činí Bôh, bude trvať na veky: nedá sa nič k tomu pridať, ani sa nedá nič od toho odňať, a Bôh to tak učinil preto, aby sa báli pred ním.
15. To, čo je, bolo už dávno, a to, čo bude, tiež už bolo dávno, a Bôh vyhľadáva to, čo bolo zahnané.
16. <Ľudský a Boží súd. Človek na oko podobný hovädu>A ďalej som videl pod slnkom: miesto súdu, a tam bezbožnosť, a miesto spravedlivosti, a tam tiež bezbožnosť.
17. Povedal som vo svojom srdci: Bôh bude súdiť i spravedlivého i bezbožného, lebo každá vec má svoj čas, a tam sa prijde na každý skutok.
18. Povedal som vo svojom srdci: Deje sa to pre synov človeka, aby ich Bôh cúdil, a aby videli, že sú si podobní hovädám.
19. Lebo to, čo prichádza na synov človeka, prichádza i na hovädá; jedno a to isté prichádza na nich. Jako zomiera toto, tak zomiera i tamto, a všetko to má jedného a toho istého ducha, ani nemá človek nič viacej ako hovädo, lebo je všetko márnosť.
20. Všetko ide na jedno a na to isté miesto; všetko povstalo z prachu a všetko sa navráti do prachu.
21. Kto vie, či duch synov človeka vystupuje hore, alebo či duch hoviad sostupuje dolu do zeme?
22. A tak som videl, že nie je ničoho lepšieho nad to, než aby sa človek radoval vo svojich dielach, lebo to je jeho podiel. Lebo kto ho dovedie zpät, aby videl to, čo bude po ňom?
←  Ecclesiastes (3/12)  →